Dubnícke opálové bane

História Dubníckych opálových baní

O začiatkoch ťažby drahého opálu na Slovensku nie sú zachované žiadne písomné údaje. Najstaršie informácie o drahom opáli vôbec, pochádzajú približne z roku 500 pred naším letopočtom, keď ho vo svojej básni spomína grécky básnik Onomakritos. Rímsky filozof Julius Solinus popisuje v svojom diele Polyhistor záhadný kameň šesťdesiatich farieb, ktorému pripisuje silné magické účinky. Pomerne podrobne sa o drahom opáli rozpisuje Plínius vo svojom diele Naturalis Historiae Libri XXXVII, kde okrem iného píše „nijaký iný drahokam nie je svojím vzhľadom príjemnejší očiam“. Okrem toho uvádza Plínius, že rímsky senátor Nónius radšej zvolil vyhnanstvo, ako by sa vzdal svojho prsteňa s veľkým opálom. Plínius považoval za miesto pôvodu Indiu. Drahé opály popísané starovekými autormi sa vyznačujú intenzívnou farbohrou a výraznou opalescenciou, ktorá je typická pre dubnícky drahý opál. Z tohoto dôvodu sa prikláňame k názoru, že drahé opály staroveku mali svoj pôvod na Dubníku. Je celkom možné, že počiatky ťažby opálov môžu siahať až do predrímskych čias.

Prvá písomná zmienka o drahom opáli na našom území je zo 14. mája 1597 v povolení, ktoré vydal cisár Rudolf II pre Alberta Magnusa z Vratislavi. Ďalší doklad je reskript z 5. novembra 1603, ktorý vydal tiež cisár Rudolf II. Štefanovi Kecerovi v Pekľanoch o obhospodarovaní baní na opál. To, že ťažba drahých opálov je staršia ako uvedené prvé písomné zmienky, považujeme za preukázané, pretože doktor Anselm Boetius de Boot, osobný lekár cisára Rudolfa II., vo svojej práci Gemmarum et lapidum historia z roku 1609 spomína starú, zavalenú baňu na drahý opál a povrchové dobývky v činnosti. Po Boetiovi zaznamenáva vo svojom cestopise pozoruhodnú informáciu o drahom opáli páter Brown v roku 1673, a to, že v zbierkach cisárskeho mineralogického kabinetu sa nachádza neopracovaný drahý opál väčší ako päsť. V roku 1771 bol na povrchu nájdený doteraz najväčší známy kus drahého opálu s hmotnosťou 3035 ct (607g), ktorý bol pre svoju prekrásnu a zvláštnu farbohru pomenovaný Harlekýn (Vienna Imperial Opal) a v súčasnosti je uložený v múzeu vo Viedni.

Rok 1800 je akýmsi prelomom v histórii ťažby drahého opálu, pretože od tohoto roku sa prenajímali kutiská s podmienkou zachovávania banských predpisov pri ťažbe a kutaní. Prví nájomcovia však tieto predpisy nedodržiavali a pokračujú v kutaní maximálne do hĺbky 5 m, aj to len na tých miestach, kde sa našiel drahý opál na povrchu. V období pred rokom 1824 boli však položené základy rozsiahleho hlbinného dobývania drahého opálu. Aj keď hlavný objem prác bol sústredený v banskom poli Šimonka, v banskom poli Libanka sa začalo s razením najdôležitejších štôlní Karol a Jozef. Bola razená štôlňa Apolónia. Bola vyčistená a obnovená štôlňa Karol, z ktorej boli razené dva horizonty. Na prvom (spodnom) sa dobývalo mohutné opálové ložisku, pričom sa prvýkrát v histórii tohoto ložiska použilo výstupkové dobývanie. Druhý horizont (vrchný) sa razil v starinách aby sa dostali k dôležitej jame a prekopu známemu už v starších časoch. Zmienky o neznámych starých banských dielach potvrdzujú predstavy o banskej ťažbe drahého opálu podstatne staršej ako sú prvé písomné zmienky. Štôlňou Jozef boli sledované dva nad sebou ležiace kutiská súvisiace s dolným ložiskom Bučiny. Koncom tohoto obdobia, v rokoch 1844 – 1845, boli Moselom vyhotovené prvé úradné banské mapy. Vieme však, že najstaršie mapy si dal vyhotoviť nájomca Gabriel Fejerváry pre svoju potrebu už v rokoch 1839 - 1840, ale odmietal ich vydať banskému eráru.

V období rokov 1845 - 1880 je nájomcom rodina Goldschmidtovcov a to v prvom rade Solomon Johan Nepomuk Goldschmidt, potom jeho žena Ema, rodená Polláková a nakoniec ich syn Ludwig. V tomto období je ťažba drahých opálov na vrchole, v opálových baniach je niekedy zamestnaných viac ako 350 baníkov a až 13 brusičov a drahý opál z Dubníka je vysoko cenený a vyhľadávaný na svetových trhoch. Podľa odovzdávacieho protokolu z 13. a 14. 08. 1845 boli nájomcovi odovzdané banské polia Libanka a Šimonka zregulovaná s revírom Šimonka-Laz, kutiská Dubník, Libanka na Orlovej studni, Čolo, Huvíz, Pastierka, Kunderov, Remety, Rublica s Pedesatdolkami a Schlamm. V tomto období, teda od roku 1945 do roku 1880 bol na týchto banských poliach urobený najväčší rozsah banských prác, či už to boli nové štôlne a šachty, alebo prekopy, sledné chodby, rozrážky a dobývky v starších banských dielach. V banskom poli Šimonka boli vyrazené štôlne Goldschmidt, Emília a Šimonka. Ťažba v banskom poli Šimonka bola oficiálne ukončená v roku 1859 a ložisko bolo považované za vyčerpané. Pri tejto príležitosti sa uvádza predpoklad, že na Šimonke sú perspektívne úseky na kutacie práce, ale mimo vlastného banského poľa, a že podfáranie všetkých štôlní, v ktorých sa na Libanke našiel drahý opál by trvalo 25-30 rokov. V banskom poli Libanka boli zo štôlne Jozef razené sledné chodby k štôlňam Ľudovít, Apolónia, Karol a Bučina. V roku 1847 sa na štôlni Apolónia začína realizovať dobývanie zostupkovou metódou. Razia sa nové štôlne Fridrich a Paulína. V štôlni Jozef bolo povolené zostupkové dobývanie do hĺbky 10 m a razí sa štôlňa Viliam a šachta Jozef. Na základe svojich poznatkov vyslovil v roku 1878 Alexander Gesell, ktorý v rokoch 1876-1877 zmapoval banské diela a zakresľoval do máp aj jednotlivé hniezda opálov, domnienku, že podľa rozsahu banských diel, počiatky banskej ťažby drahého opálu siahajú do 10. až 11. storočia.

V období rokov 1880 – 1896 boli nájomcami bratia Eggerovci, ktorí v odovzdávacom protokole z 11. a 12. 08. 1880 prevzali 14 štôlní ako živých s nasledovnými dĺžkami: Karol 700 m, Leština 600 m, Ján 70 m, Bučina 150 m, Bečka 110 m, Apolónia 350 m, Pavlína 450 m, Medziobzor Močári 400 m, Fridrich 400 m, Ľudovít 750 m, Richard 250 m, Emília 70 m, Jozef 1350 m, Viliam 700 m. Počas tohoto prenájmu bola vyrazená štôlňa Kráľov Laz, boli robené prípravné a otvárkové práce na štôlni Jozef, Horný Karol, Fridrich a pod obzorom Viliam. Ťažba bola realizovaná hlavne na štôlni Karol, na 15 m a 30 m obzore, nad obzorom a na úrovni štôlne Viliam v oblasti Malého Hasplika a Gizelinej kaplnky. Bola postavená banská železnička v štôlni Viliam a začala sa z troch strán hĺbiť šachta Fedö, ktorá dosiahla hĺbku 67 m pod úroveň štôlne Viliam. V roku 1889 bolo odkryté aj najväčšie známe hniezdo drahého opálu o rozmeroch 75x50x30 cm, v ktorom boli uložené tri vrstvičky veľmi kvalitného drahého opálu o celkovej váhe cez 120 000 ct. V roku 1891 bola zaznamenaná prvá písomná sťažnosť na konkurenciu austrálskych drahých opálov.

Od roku 1896 až do roku 1922, teda do zavretia baní hospodári na opálovom ložisku štát, aj keď v roku 1913 sa trvalým nájomcom stal Deák, ktorý nájom, napriek odovzdaniu revírov, vzhľadom ku prvej svetovej vojne, nerealizoval. Je však zrejmé, že ku koncu tohoto obdobia, približne od roku 1908, hlavne však od roku 1914, štát vedome obmedzoval ťažbu drahého opálu, pretože nemal zabezpečený odbyt vyťažených opálov. V roku 1908 bola na základe povolenia banského riaditeľstva v Banskej Štiavnici šachta Jozef zaslepená zasypaním a štôlňa Jozef zrekonštruovaná murovanou výstužou. Posledné ťažobné práce boli realizované v roku 1918 a do roku 1922 sa robila len údržba a zabezpečovanie banských diel, ktoré spočívalo hlavne v čerpaní vody aby nebol zatopený 15 m a 30 m obzor. Ku koncu tohoto obdobia, 1. 05. 1922, si opálové bane prenajala francúzska firma Bitter- Belangenay, ktorá 22. 11. 1922 prenájom ukončila z dôvodu nedostatku prevádzkového kapitálu.

V období rokov 1922 až 1991 registrujeme niekoľko pokusov o obnovenie ťažby drahých opálov. V prvom rade treba spomenúť úsilie konzorcia turnovských brusičov a Umeleckej priemyslovej školy v Prahe, ktoré sa v rokoch 1936 a 1938 pokúšalo obnoviť ťažbu drahého opálu. V prvom prípade, v roku 1936, boli zástupcovia konzorcia, ktorí prišli na obhliadku opálových baní svedkami likvidácie ťažného stroja, banskej železničky a zatopenia hlbinných obzorov. Po získaní dodatočného kapitálu nebolo konzorciu slovenskou autonómnou vládou udelené ťažobné povolenie. Po druhej svetovej vojne nebol v oficiálnych kruhoch záujem o obnovenie ťažby drahých opálov. Napriek tomu niektorí slovenskí geológovia pripravili niekoľko projektov na prieskum ložiska drahého opálu, ktoré však neboli nikdy schválené. O obnovenie ťažby drahých opálov mali v období rokov 1968 a 1969 záujem austrálski podnikatelia, ale ich aktivity sa nestretli s kladným ohlasom. Malý objem banských prác na overenie pokračovania opálovej mineralizácie severným smerom sa s pozitívnymi výsledkami urobil v osemdesiatych rokoch pri prieskume ortuťového ložiska Dubník západným prekopom štôlne Slávik. Vo všetkých odborných publikáciách, ktoré sa dotýkajú problematiky slovenských ložísk drahého opálu na Dubníku sa konštatuje, že opálové ložiská neboli zavreté z dôvodu vyťaženie zásob. Novodobá história opálových baní pokračuje na stránke PO ROKU 1990.